MENU

Mgr. Art. Milan Špak

Technológia - Spojivá, pigmenty

 

Farba a farebné hmoty vo výtvarnom umení

a reštaurátorskej praxi

 

 

„Nuže vy, kteří s ušlechtilou duší jste milovníky ctného malířství a hlavně za uměním jděte, zdobně se napřed přiodijte tímto rouchem: to jest láskou, bázní boží a vytrvalostí. A co nejdříve mužeš, svěř se vedení mistra, abys se od něj učil: a co nejpozději budeš moci, od něj odejdi!“

                                                                                                                                                       C.Cennini

 

 

Svetlo a farba

 

Farba je neoddeliteľnou súčasťou svetla. Bez svetla by ju nebolo možné vnímať.

Fyzika nás učí, že svetlo je druh elektromagnetického žiarenia. Vďaka nemu vníma človek  predmety vôkol seba, od ktorých sa svetlo odráža. Množstvo a kvalita odrazeného svetla však závisí od povrchu predmetu, jeho štruktúry a farby.

 

Biele svetlo[1], ktorého najprirodzenejším zdrojom je slnko, je zložené zo spektra farieb.

To nám prezrádza napr. sklenený hranol, ktorým prechádzajú lúče svetla. Jednotlivé farby, ktoré hranol lomí, majú odlišnú vlnovú dĺžku. K lomu svetla na farby dochádza aj pri iných optických úkazoch - najmä pri prechode svetla vodnou hladinou  či kvapiek dažďa, keď pozorujeme na oblohe dúhu. Citlivosť nášho zraku je prispôsobená vnímať len jej určitý rozsah. Približne 150 odtieňov. Od fialovej s nízkou frekvenciou vlnenia cez modrú, zelenú, žltú, oranžovú až k červenej s vysokou frekvenciou vlnenia. Farby, ktoré presahujú toto spektrum, vnímateľné ľudským zrakom, sú ultrafialová na jednej strane z najnižšou frekvenciou a infračervená na druhej strane s najvyššou frekvenciou.

 

Na základe uvedených poznatkov je možné farbu definovať ako zrakový vnem, vyvolaný odrazom svetla od látok, ktoré majú vlastnosť svetlené lúče odrážať a pohlcovať. Predmet sa nám javí ako farebný, pretože istú zložku spektra obsiahnutého vo svetle, ktoré na predmet dopadá odrazí a istú časť pohltí. Napr. jablko pohltí zelenú a modrú zložku spektra a odrazí červenú, preto sa nám javí ako červené.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

    

Zlaté pozadie znázorňujúce nadpozemský svet.             Detail z poslednej večere. Nemecká gotika.

Kópia gotickej madony majstra z Třebone.                    Ornamentálne prepracované pozlátené pozadie.

Študentská práca. Ondrej Žegoriak, III.ročník

 

 

      

   V čínskych tušových maľbách  všetko akoby vyrastalo    M.Grünewald. Isenheimský oltár. Detail. Tvár Krista

    zo svetla a k svetlu sa vracalo.                                          sa rozplýva vo svetle, ktoré sám vyžaruje.

 

 

                                                             

 

 

     

  1. Pastózne miešanie na palete

  2. Lazúrne prekrývanie farieb

  3. Pointilistické miešanie

     

     

    Miešanie farieb

     

    Dojem farby vzniká aj pri premietaní farebných svetiel. Pri premietaní farebných svetiel –modré, červené a žlté - v tmavej miestnosti na bielu stenu bude výsledkom biele svetlo v prieniku premietaných farieb. Farby vlastne rekonštruujú svetlo, ktorého zložkami sú. Dochádza k sčítaniu farieb, k opačnému javu ako pri rozklade svetla hranolom. V teórii miešania farieb to nazývame sčítacie (aditívne) miešanie farebných svetiel. Dochádza pri ňom k návratu spektra do pôvodnej slnečnej bielej. K odčítaniu (substrakcii) farebných svetiel dochádza pri premietaní farebných svetiel  v osvetlenej miestnosti. Na mieste dopadu svetiel na stenu v prieniku žltého, modrého a purpurového svetla vzniká šedý až hnedý odtieň. K tomuto efektu dochádza aj vo výtvarnej praxi pri miešaní pigmentov. Výsledkom vzájomného miešania  základných pigmentových farieb je vždy tmavší odtieň. Priblížme si v nasledujúcich riadkoch základné delenie farebných tónov.

     

             

    Sčítanie farebných svetiel                                                      Odčítanie farebných svetiel

     

    Primárne (základné) tóny sú azurová, purpurová, žltá. Ich miešaním vytvoríme sekundárne (odvodené) tóny. Výsledkom zmiešania purpurovej a žltej je červená. Azúrová so žltou nám dá zelenú a zmiešaním purpurovej s azúrovou dosiahneme tmavomodrú, resp. fialovú farbu.

     

     

    Farebný trojuholník vo vnútri kruhu predstavuje primárne farby. Po jeho stranách sa nachádzajú farby z primárnych odvodené. Po obvode kruhu sú farby doplnkové – komplementárne, vymiešané rozličným pomerom zložiek primárnych farieb.

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

    Kvalitatívna hodnota farieb

     

    Každá farba je charakterizovaná troma kvalitami: tónom, sýtosťou a svetlosťou.

    TÓN je kvalitou, resp. veličinou, o ktorej sme už pojednali a ktorá sa vyjadruje vlnovou dĺžkou v rozsahu od 380 do 770 nanometrov(nm). Označujeme ho slovom zelený, modrý, červený, žltý a pod. Tón farby je možné prirovnať k tónom v hudbe. Každý hudobný tón vibruje na istej frekvencii. Preto je možné k tónom hudby priradiť konkrétny tóny farby. Alebo naopak. Tieto možnosti využívajú aj počítačové programy pri vizuálnom znázorňovaní hudby.

    SÝTOSŤ je čistota farebného tónu, jeho výraz. Najsýtejšia farba je tá, ktorá sa prejavuje vo svojej najväčšej intenzite bez primiešania iného tónu a pri dokonalom dennom osvetlení. Pri slabom osvetlení zrak prestáva vnímať ich sýtosť.  Sýtosť farby zmeníme aj  pridaním bielej alebo čiernej. Biela  stlmí žiarivosť a čierna sýtosť stmaví. Takéto odtiene nazývame lomené.

    SVETLOSŤ farby záleží od intenzity podráždenia sietnice oka. Svetlosť farby vynikne pri vzájomnom porovnávaní farebných tónov. Najjasnejšia je farba žltá a najtmavšia fialovomodrá. Farby z teplých tónov – žlté a červené sa pri rovnakej sýtosti javia svetlejšie ako farby studených tónov. Svetlosť farby znamená aj rozdiel medzi sýtym farebným tónom a jej svetlejšími odtieňmi.

     

    Farebné kontrasty

                                                                                                              

    Pojmom  farebný kontrast označujeme kvalitatívny alebo kvantitatívny rozdiel farebných tónov. Ten sa uplatňuje pri porovnávaní dvoch i viacerých susediacich tónov.

    KONTRAST FAREBNÝCH TÓNOV  patrí medzi základné kontrasty. K minimálnemu kontrastu farebných tónov dochádza vtedy, keď sa vlnová dĺžka odrazeného svetla dvoch pigmentov odlišuje čo najmenej, čo sa prejavuje u susediacich tónoch farebného kruhu. Maximálny kontrast dosahujú naopak tóny, ktoré sú vo farebnom kruhu protiľahlé.

     Pre objektívne posúdenie KONTRASTU VO SVETLOSTI FARIEB je nevyhnutné denné svetlo, pretože so zmenou intenzity osvetlenia sa mení aj kontrast vo svetlosti a sýtosti farieb. Rozdielna svetlosť tónov spočíva aj v ich jasnosti a čistote. Zelená a červená majú pri rovnakej čistote aj rovnakú svetlosť.  To si môžeme overiť nasledovne. Ak by sme rovnako veľké plochy červenej a zelenej odfotili v čierno bielom režime, výsledkom by bola šedá rovnakej svetlosti. Rovnako sýta žltá a červená by  sa  v šedej škále odlišovali, pretože  sýta žltá má vyššiu svetlosť ako sýta červená. Ak by sme k sýtej žltej primiešali čiernu a sýtej červenej bielu mohli by sme ich svetelný kontrast zminimalizovať, avšak zmenili by sme tým  jasnosť a čistotu ich tónu. Najväčší kontrast vo svetlosti je medzi žltou a fialovou.

    KONTRAST V SÝTOSTI FAREBNÝCH TÓNOV. Sýta  jasná farba pôsobí na človeka inak ako tá istý lomená farba. Sýtosť porušíme primiešaním čiernej,  bielej alebo komplementárnej farby.

    SUKCESÍVNY KONTRAST je podmienený činnosťou oka. Ak sa pozeráme dlhý čas na nejakú farebnú plochu odlišujúcu sa od pozadia a následne prenesieme pohľad na bielu alebo inak sfarbenú plochu, objaví sa na nej negatívny paobraz vo farbe, ktorá je približne komplementárnou k farbe podnetu. V sukcesívnom (následnom) obraze je výsledkom prevrátenie farebných hodnôt. Biele sa javí ako čierne, tmavé ako svetlé, zelené sa objaví ako červené a zelené sa zmení na červené a pod. Sýtosť farebných tónov je však zmenšená.

    SIMULTÁNNY KONTRAST vzniká pri simultánnom (súčasnom) pozorovaní dvoch farebných plôch, ktoré sa odlišujú od seba farebným tónom alebo svetlosťou. Podobne ako sukcesívny kontrast aj simultánny vzniká v oku pozorovateľa, únavou sietnice oka. K tomuto kontrastu dochádza vtedy keď sa oku javí ten istý tón rozdielny – kvalitatívne alebo kvantitatívne pri zmene pozadia, na ktorom tón pozorujeme. Rovnako svetlá plocha sa javí na tmavom pozadí javí väčšia a zároveň svetlejšia, zatiaľ čo na svetlom pozadí vnímame tú istú plochu ako menšiu i tmavšiu.

     

     

     

     

     

     

     

     

     

         

  4. Simultánny kontrast a jeho efekt na kvantitatívne pôsobenie.

           Rovnako veľký štvorec sa javí odlišný v závislosti od jeho pozadia.

           Biely štvorec sa zdá byť väčší ako čierny.

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

        

     

  5. Rovnaká farebná plocha červeného štvorca sa javí svetlejšia a sýtejšia

    na tmavšom pozadí ako na pozadí príbuzného tónu, ktorý efekt svietivosti potláča.

     

       

     

  6. Rovnaká plocha zeleného štvorca sa javí farebne odlišne v závislosti od pozadia.

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

    Výrazová a symbolická hodnota farby.

                                                                                                                                    

    Symbolike farieb bola v starších dejinách výtvarnej kultúry venovaná osobitá pozornosť. V rôznych kultúrnych kontextoch sa symbolický význam farby môže líšiť. Napr. v európskych krajinách je čierna spájaná so smútkom alebo vážnosťou. V indickej oblasti je  naopak vážnosť a duchovná autorita vyjadrovaná oranžovou ( napr. v odeve kňazov).

       Výrazová hodnota farby sa líši v závislosti od materiálu na akom je aplikovaná , na povrchu akom ju pozorujeme. Rozdielne na nás pôsobí napr. červený náter na hrubo omietnutej  alebo hladkej stene a červená farba  nášho odevu.            Charakterizovať výrazovosť farebných javov a symbolické hodnoty  farby je zložitejšie o to, že každý človek môže reagovať na farebný svet okolo seba podľa jeho vlastných psychických a povahových dispozícií.                                                                                                                                             

     Skúsme si aspoň všeobecne priblížiť charakteristiky konkrétnych farieb.

     

    BIELA FARBA je výrazom čistoty, rovnováhy, poriadku. Vyvoláva dojem svetla. Ostatným farbám dáva svetlosť ale aj zoslabuje ich účinok. Používa sa v nemocniciach, laboratóriách ale aj v doprave.

     

    ČIERNA FARBA  je opakom bielej. Je obrazom tmy, smútku, depresie, smrti. Čierny odev je výrazom vážnosti. Ak čierna tvorí pozadie chromatickým farbám zvyšuje ich účinok. Pri miešaní z ostatnými farbami je výsledkom temnejší tón. Najvýraznejšia je na matných povrchoch. Lesklé a hladké povrchy jej dodáva eleganciu, napr. v automobilovom priemysle.

     

    ŠEDÁ FARBA vzniká miešaním bielej a čiernej. Čím viac podielu bielej tým je svetlejšia a naopak. Môže vzniknúť aj vymiešaním akejkoľvek dvojice komplementárnych farieb. Pre umelca je dôležité rozlišovať škálu šedej najmä pri práci z uhlíkom a ceruzkou.

     

    ŽLTÁ FARBA  je symbolom svetla a jasu, slnka a tepla. V interiéroch pôsobí sviežo a jasno. Na odevoch pôsobí oživujúco a veselo  preto je často využitá na detskom oblečení. Najväčšiu hĺbku dosahuje na lesklých kovoch, hodvábe. Na povrch s drsnou štruktúrou pôsobí špinavo. Používa sa aj ako bezpečnostná farba. Veľké plochy natreté žltou spôsobujú únavu zraku.

    S obľubou ju vo svojich  maľbách používal napr. Vincent Van Gogh, najmä v kontraste s modrou. Pri maľovaní dokážu jej čistotu znehodnotiť tmavé tóny, preto je nutná opatrnosť pri miešaní.

    Zlatožltá predstavuje nadprirodzený svet, priestor vyššej reality. Zlaté pozadie používala predrenesančná maľba a byzantská tradícia pri písaní ikon a vytváraní mozaiok.

     

     

    Vincent Van Gogh- Sedliaci

     

     

    Vincent Van Gogh- Slnečnice

                                                                                                                         

    ORANŽOVÁ FARBA je zintenzívnená žltá. Je najteplejším farebným tónom. Pôsobí oživujúco, vitálne. Spája sa s teplom leta a radosti života.

     

    ČERVENÁ FARBA je aktívna. Symbolizuje život, oheň, krv, lásku, dynamiku a silu. Na obrazoch má tendenciu vystupovať dopredu, preto sa málokedy uplatňuje ako farba pozadia.

    Postavy odeté do červenej farby na obrazoch symbolizujú náruživosť, bojovnosť,  horlivosť. Nosili ju kardinály, biskupy ako symbol spojenia svetskej a duchovnej moci. Okrem nich sa do červenej odievali i radcovia  a sudcovia, pre nich farba symbolizovala spravodlivosť a zákon. V doprave má červená symbol zákazu. Najviac kontrastuje s modrou alebo zelenou. Červené strechy domov na pozadí zeleného lesa. Na pozadí čiernej sa najviac prejaví jej intenzita.

     

     

     

     Henri Matisse -Tanec

     

    FIALOVÁ FARBA je prechodným tónom medzi červenou a modrou. Preto jej odtieň má vždy blízko k modrej alebo červenej. Najčistejší fialový tón závisí od správneho rovnovážneho pomeru modrej a červenej. Fialová farba je farbou tajomstva, záhadnosti ale i drámy. Symbolizuje dôstojnosť

     

    PURPUROVÁ FARBA symbolizuje vznešenosť, pôsobí dôstojne, nosievali ju panovníci. Symbolizovala pravdu a zákon. Najväčšiu hĺbku  a výnimočnú kvalitu dosahuje na materiály akým je zamat. V tieňoch zamatu sa sfarbí až do temnej modrej a na svetlách zažiari až k odtieňom žltej. Tieto efekty využívali majstri ako Rafael, Rembrandt, El Greco alebo Rubens.

     

     

     

     El Greco- Kristus                                            Diego Velazquez – Pápež Innocent X

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

  7. Rothkova kaplnka v Texase. Mark Rothko vytvoril na sérii veľkorozmerných pláten vrstvením fialových a modrých tónov neopakovateľný efekt. Jeho obrazy priťahujú na toto miesto množstvo milovníkov umenia ale duchovne orientovaných, ktorí pred jeho obrazmi meditujú.

     

    MODRÁ FARBA má opačné účinky ako oranžová. Vyjadruje pokoj, statiku a pasivitu.  Symbolizuje túžbu, pokoj i chlad. V Číne je farbou nesmrteľnosti, v Európe symbolom viery.  Zachytenie farby ľadu, vody, oblohy, tieňov na snehu sa nezaobíde bez modrej. Vzdušná perspektíva mení mnohé predmety a pozorované objekty v diaľke na modré tóny. Najpríkladnejšie to je možno pozorovať na farbe hôr v diaľke. Steny miestnosti natreté svetlou modrou môžu pôsobiť upokojujúco.

     

    Modrá vyvoláva efekt diaľky, preto je vhodná ako pozadie k zátišiam. Na čiernom  pozadí získava  svietivosť a čistotu.  V tónoch s nádychom do zelena poznáme kobaltovú modrú, blankytnú modrú, cyanovú modrú i parížsku modrú. V tónoch do červena je ultramarínová modrá.

     

    ZELENÁ FARBA   je prechodným tónom medzi žltou a modrou. Podľa množstva oboch farieb sa môže viac či menej  k jednej z nich približovať. Vymiešať presný odtieň je náročnou úlohou. Je farbou prírody, v ktorej sa vyskytujú všetky jej odtiene. Pri maľovaní krajín je dôležité používať všetky odtiene zelenej od hnedastých až po žltozelené.

     

    Symbolizuje nádej, priateľstvo, istotu, mladosť a rast. Je tradičnou farbou islamských krajín. Hrobky prorokov sú vždy potiahnuté zeleným súknom. Symbolizuje raj.

     

     

     

     

     

    FAREBNÉ HMOTY

     

    PIGMENTY

     

    Aby sme mohli maľovať a to akoukoľvek technikou, nezaobídeme sa bez pigmentov. Tvoria totiž základ akejkoľvek náterovej farby. Pigmenty sú  tuhé častice práškového charakteru, ktoré po zvlhčení a spojení spojivom tvoria podstatnú časť farebnej vrstvy akejkoľvek techniky. Pigmenty sú vo farebnej vrstve a v bežných rozpúšťadlách nerozpustné. Farebná vrstva má vďaka ním svoj odtieň a kryciu schopnosť. Do styku s pigmentmi prichádza reštaurátor alebo maliar pri analýze vzoriek reštaurovaného obrazu či pri vlastnej výrobe farieb. V opačnom prípade používa farby v tubách, kde už je pigment zviazaný spojivom a konzervovaný.

     Pigmenty rozlišujeme podľa ich pôvodu alebo spôsobu výrobu na dve základné skupiny: 

      

  8. 1.  umelé   a) syntetické – chemicky vyrobené

                       b) kovové  (soli kovov, bronzy-jemne rozomleté kovy v práškovom stave)

     

     

     2.   prírodné            a) organické  - živočíšneho a rastlinného pôvodu

                                      (vyrobené z ulít, uhlíkov,  sépie)

                                      b) anorganické  (horniny, hlinky, minerály)

V dávnych dobách sa pre maliarske účely používali iba farby prírodné. Delili sa na farebné hliny (okry) a na minerály (malachit, azurit, rumelka, lapis lazuli, vápenec ...). Z nich sa pripravoval mletím, preosievaním a plavením prášok. Niektoré z týchto anorganických práškov neboli príliš stále a mimo to boli vzácne a teda aj nákladné. Preto boli neskôr nahradzované pigmenty syntetickými, ktoré sa používajú dodnes. Z prírodných pigmentov sa používajú iba železité zemité pigmenty, ale aj tie možno pripraviť synteticky s oveľa lepšími charakteristickými vlastnosťami (čistejšie a koncentrovanejšie).

 

 

 

                                              VLASTNOSTI PIGMENTOV  

 

Pigmenty sa odlišujú predovšetkým svojím farebným odtieňom. Okrem toho má každý pigment rozdielne vlastnosti, ktorými sú štruktúra pigmentu, krycia schopnosť, textúra pigmentu, stálosť na svetle, odolnosť voči rozpúšťadlám, hustota a pod.

 

Farba je prvoradou vlastnosťou pigmentov. Závisí od absorpcii svetla. Žltý pigment napríklad absorbuje väčšinu modrofialového svetla a odráža svetlo zelené a červené. Kombinácia zelených a červených svetelných lúčov vytvára žltý farebný efekt.

 

Veľkosť zrna pigmentu sa udáva v mikrometroch. Veľmi malé zrno má napríklad pigment lampová čerň a zinková beloba, ktoré sú vlastne usadeninami spálených látok, ale aj pigmenty, ktoré sa získali vylučovaním z roztoku. Stredne veľké zrno majú pigmenty získané chemickými procesmi. Oxidy železa, rumelka, ultramarín a i. Najväčšie zrno majú pigmenty, ktoré vznikli rozpadom hornín – malachit, okry, sieny a umbry.

 

Štruktúra pigmentu závisí od tvaru a veľkosti zrna, ktoré môže mať okrúhlu i hranatú formu alebo formu hrubých i jemnejších kryštálikov. Niekedy môžu mať zrniečka tvar šupiniek alebo lístkov.

 

Textúra pigmentu je tvrdosť častíc bez ohľadu na ich veľkosť, ktorá sa dá odlíšiť vizuálne alebo dotykom.  Pigmenty s mäkkou textúrou sú na dotyk hebké až mayľavé,  napr. krieda, mastenec, ultramarín.  Textúra pigmentov má zásadný význam najmä pri technike pastel, pretože ovplyvňuje ich vlastnosti pri nanášaní. Pigmenty s priveľmi tvrdou textúrou sa musia upravovať plnivami, aby sa dobre rozotierali.

 

Krycia mohutnosť pigmentov je schopnosť farebnej vrstvy kryť podklad. Krycia mohutnosť závisí od hrúbky farebnej vrstvy, od spojiva akým je pigment spájaný, ale najmä od optických vlastností pigmentu, predovšetkým od množstva odrazeného svetla. Čím viac svetla farebná vrstva odráža tým je krycia schopnosť väčšia.[2] Väčšina prírodných pigmentov mala pôvodne veľmi hrubú štruktúru (zrno) na rozdiel od dnešných jemne mletých pigmentov. Veľkosť a charakter častíc pigmentu má vplyv aj na správanie farebnej vrstvy a spotrebu spojív. Pri rozličných maliarskych technikách sú požiadavky na pigmenty rozdielne. Akvarel alebo gvašakvarel si vyžaduje pigment s veľmi jemným zrnom, pretože vrstva  farebného náteru musí byť tenká až transparentná. Pri tempere a olejomaľbe je jemné zrno výhodné len pri lazúrnych vrstvách inak je vhodnejšie hrubšie zrno. Najhrubšie zrno si vyžaduje freska.

 

 Pokiaľ ide o techniku olejomaľby dôležitou vlastnosťou pigmentov je ich spotreba oleja. Pri príprave olejových farieb je podstatným kritériom čo najmenšia spotreba oleja, potrebného na vytvorenie súdržnej, ľahko spracovateľnej pasty. Spotreba oleja sa označuje číslom udávajúcom množstvo gramov ľanového oleja, potrebného na rozotrenie 100g pigmentu pasty. Každý pigment si pre potrebnú konzistenciu vyžaduje rozličné množstvo oleja. Absorpcia oleja pri pigmente alizarín je dvakrát väčšia ako napríklad pri olovnatej belobe.

 

SPOJIVÁ

 

Ako sme už spomínali pigment je nutné spájať(zmáčať) spojivom aby sa vytvorila farebná hmota použiteľná na maľovanie. Táto farebná hmota musí byť objemovo stála a neobmedzene riediteľná riedidlami (napr. vodou pri vodových technikách). Rozličné techniky vyžadujú rozdielne spojivá. Nasledujúca tabuľka uvádza základný prehľad techník a spojív.

 

Technika

Spojivo

Zmäkčovadlo

Pastel

tragant, arabská guma, želatína

med, glycerín, mydlo

Akvarel

arabská guma,dextrín, tragant

med, kandizovaný cukor, glycerín

Gvaš

arabská guma, škrobový maz, tragant, kazeín, glejové spojivá

 

Tempera

vaječný žĺtok

med

Olej

ľanový olej

 

 

Spojivo je látkou, ktoré svojimi adhéznymi vlastnosťami viaže častice pigmentu a vytvára suspenziu. Pigment sa  teda v spojive  rozptýli (suspenduje).V spojivách je pigment nerozpustný na rozdiel od farbív- farebných organických látok, ktoré so spojivom vytvárajú transparentné lakové vrstvy.  Pre farbivá je spojivo prakticky rozpúšťadlom.

Z fyzikálneho hľadiska môžu byť spojivá -  koloidné roztoky na báze vody :

rastlinného pôvodu napr. arabská guma, škrob, tragant, čerešňová guma

živočíšneho pôvodu napr. kazeín, bielok, kostné gleje

  • disperzie (organické živice)

  • vysychavé kvapaliny (oleje)

     

    Po odparení vody alebo odparení éterických látok sa zo suspenzie vytvorí tenký náter. Podľa druhu spojiva sa rozlišujú rôzne náterové hmoty, napr. olejové farby, latexové farby, tempery atď.

    Dôležitou kvalitou spojív  sú ich optické vlastnosti, ktoré ovplyvňujú optické vlastnosti farebných vrstiev. Chemická nestálosť spojív vedie k zmenám vo farebnej vrstve. Oxidácia spojiva spôsobuje starnutie vrstvy.

     

    Okrem spojiva používa maliar i riedidlo. To je látka, ktorou sa náterová hmota riedi na vhodnú hustotu alebo konzistenciu. Voda je riedidlom pre temperové, latexové alebo akvarelové farby a terpentín pre olejové farby. [3]

     

    FARBIVÁ

     

       Farbivá majú takisto schopnosť farebne kryť podklad. Na rozdiel od pigmentov sú to kvapalné  organické látky rozpustné vo vode. [4] Majú schopnosť viazať sa za určitých podmienok na iné látky, na živočíšne a rastlinné vlákna. Používajú sa k farbeniu potravín a kozmetických výrobkov, v textilnom priemysle.  K najznámejším farbivám  rastlinného pôvodu (korene, rastliny, kvety, plody) patrí šafrán, morena, kurkumin, hena. Ako farbivo je možné použiť i cviklovú šťavu alebo šťavu z cibuľových šupín. Farbivá živočíšneho pôvodu sa získavajú spracovaním morských živočíchov (sépia), výlučkov hmyzu (purpur), spracovaním kravského moču (indická žlť).

    I z farbív je možné vyrobiť pigment. Aby sa stali v bežných rozpúšťadlách nerozpustné, zrážajú sa na substrát. Substrátom je belavý pigment minerálneho pôvodu (sadrovec, krieda, kaolín). Substrát prijme farbivo, rozomelie sa na jemný prášok, čím vzniká  farebný pigment.

     

                   Stredoveké zobrazenie maliara pri trení pigmentov (1350)

     

     

    PREHĽAD PIGMENTOV A FARBÍV

     

    BIELE PIGMENTY

     

    Krieda je prírodný uhličitan vápenatý vyskytujúci sa priamo v prírode. Podľa nálezísk poznáme kriedu šampanskú, bolonskú, nemeckú. Najjemnejšia pochádza z ulít morských živočíchov z obdobia kriedy. Má mäkkú textúru a malú kryciu schopnosť v oleji. Vo vodových spojivách kryje dobre a používa sa na podklady pre samotnú maľbu. Je stála na svetle a miešateľná so všetkými pigmentami.

    Olovnatá (kremžská) bieloba bola prvýkrát pripravená vo štvrtom storočí pred Kristom. Vyrába sa oxidáciou olova za súčasného pôsobenia kyseliny octovej. Je to prášok kryštalickej štruktúry so spotrebou oleja do 20%. Má strednú kryciu schopnosť, veľmi dobrú stálosť na svetle a dobrú odolnosť voči alkáliám. Je jedovatý pri vdýchnutí.

    Zinková bieloba (ZnO) sa stala náhradou za olovnatú belobu. Vyrába sa od 19.storočia. Pripravuje sa spaľovaním zinkových pár. Zinkový prášok ma veľmi jemné zrno, strednú kryciu schopnosť a malú farbivosť. Na svetle je stála. S olejom schne pomaly a spomaľuje schnutie aj ostatných farieb. Vytvára krehký náter.

    Titánová beloba (TiO2) sa vyznačuje vysokou krycou schopností. Hoci má spotrebu oleja pomerne nízku, schne pomaly. Poznáme titánovú belobu anatasovú a rutilovú. Prvá má menšiu odolnosť voči poveternostným vplyvom a povrch náteru môže spráškovatieť. Rutilová beloba je odolnejšia, má jemné zrno a svojou krycou schopnosťou a bielosťou prekonáva všetky ostatné beloby.

    Litopon známy od r.1853 má vysokú kryciu schopnosť, na vzduchu nečernie. Je nevhodný do olejových farieb, ale používa sa do pastelov, tempier a na výrobu latexových farieb.

    Biele hlinky sú produktom rozpadu rozličných hornín obsahujúce aj prímesy vápenca a piesku.

    Kaolín  alebo biely bolus je načistejším druhom hlinky. Má kryštalickú štruktúru a je stály. Spotrebuje veľa oleja a jeho krycia schopnosť je veľmi malá. Používa sa najmä v akvarely a v kazeínovej maľbe pre dekoratívne účely. V podkladoch zabezpečuje pružnosť. Používa sa aj pre maľovanie divadelných kulís.

     

    ČIERNE PIGMENTY

     

    Čiernu farbu si môže umelec pripraviť priamo na palete, a to zmiešaním rôznych farebných tónov- napr. žltej, červenej  a modrej.  Na prípravu farieb z pigmentov je niekoľko možností.[5] 

     

    Železitá čerň sa v prírode vyskytuje v podobe minerálu magnetitu. Dá sa pripraviť aj umelo. Má jemné zrno a dobrú kryciu schopnosť. Na svetle je stály.  Dobre odoláva vplyvom počasia. S bielobou dáva šedé modrasté odtiene. Používa sa v nástenných maliarskych technikách.

    Kostná čerň sa vyrába zuhoľnatením zvieracích kostí bez prístupu vzduchu. (Pôvodná slonovinová čerň sa získavala z pálenia slonoviny. Dnes sa už nevyrába). Má dobrú kryciu schopnosť a výbornú farbivosť. Spotrebuje až 50 % oleja.

    Grafit (tuha) je mäkký čierny minerál, ktorý sa najbližšie vyskytuje v Južných Čechách.Má šedočiernu kovovú farbu, výbornú farbivosť a kryciu schopnosť, stálosť a chemickú odolnosť. Používa sa na výrobu ceruziek a odolných náterív.

     

     

     

     

     

     

    ŽLTÉ PIGMENTY A OKRE

     

     

    So žltých pigmentov používali majstri starých časov najmä okry. Žlté okry patria k najpoužívanejším  a najstarším pigmentom.  (Paleolitické maľby v jaskyniach Altamira či Lascaux boli pomaľovené práve okramy a prírodnými pigmentami). Sú to prírodné hlinky obsahujúce rôzne oxidy železa, hlinité  a kremičité oxidy a minerál geothit. Vznikli rozpadom hornín. Podľa pomeru jednotlivých zložiek môžu byť svetlé, tmavé a zlaté. Ako zeminy sa vyskytujú na povrchu a musia sa ďalej upravovať. Okry sú stále na svetle, spotrebujú 40 až 60℅ oleja, s ktorým schnú dobre. Majú dobrú kryciu schopnosť a zdravotne sú bezchybné. Tmavé okry obsahujú viac oxidov železa.

    Siena prírodná patrí medzi mladé okry. Jej najznámejšie náleziská sa nachádzajú na území Talianska. Má vyššiu spotrebu oleja (až 60℅) a preto nižšiu kryciu schopnosť, čo je využiteľné pre potreby lazúrnych efektov. Na svetle je stála a odoláva alkáliám. Ďalším žíhaním sa z nej vyrába tmavší odtieň – Siena pálená. Je to jeden z najčastejšie používaných pigmentov,  hoci má ešte vyššiu spotrebu oleja.

    Neapolská žltá sa používala od 15.storočia ako prírodný pigment. Dnes sa pripravuje chemicky. Má svetložltú farbu, mäkkú textúru na svetle je stála, ale je jedovatá.

    Kadmium žlté (CdS) sa získava pôsobením sírnika sódneho anebo sírovodíka na soli kadmia, pričom vzniká najprv citrónovožltý pigment, ktorý sa pri ďalšom pôsobení mení na tmavší - Na kadmium oranžové a červené. Výsledný produkt má jemné zrno s mäkkou textúrou. Je to  brilantný svetlostály pigment. Má dobrú kryciu schopnosť. Kadmia  sú pigmenty vysokej kvality a v maľbe sa pou

    Kobaltová žltá (aerolín) je veľmi čistý  žltý pigment  s vysokou krycou schopnosťou. Má jemnú štruktúru a mäkkú textúru.  Na maliarske účely sa používa od roku 1861.

    Marsová žlť sa vyrába žíhaním železitých solí s vápnom. Má teplejší tón než okry a zároveň je lazúrnejšia. Má jemné zrno, veľkú farbivosť, strednú kryciu schopnosť. Je na svetle i vzduchu stála. Spotrebuje až 50℅ oleja.

    Chrómová žlť má dobru kryciu a farbiacu schopnosť. S olejom svetlé odtiene zelenajú, stredné a oranžové hnednú.

    Gumiguta je lazúrna farba rozpúšťajúca sa vo vode a má nízku stálosť. Používa sa už len výnimočne napr. pri farbení dreva

    Indická žltá je jasný, hlboký a žiarivý žltý pigment vytvorený z farbiva. Indická žltá, ktorá sa používa od staroveku na Ďalekom východe, bola Európskymi umelcami používaná v technike oleja  a akvarelu  od 15. do 19. storočia.Pravdepodobne bola prvýkrát použitá holandskými umelcami. Jej pôvod bol neznámy, pokiaľ výskum v roku 1883, potvrdil že indická žltá bola vyrábaná na  indickom vidieku z moču dobytka kŕmeného iba na mango lístí a vode.

                                                                                                                     

    ČERVENE

     

     

    Červené zemité pigmenty prírodného pôvodu sú rozomleté železné rudy, obsahujúce oxidy železa. Sú na svetle, vo vzduchu i s prímesami s inými pigmentami stále.

     

    Červený bolus je zemitá odroda  minerálu krevelu  s prímesami hlinky a vápenca. Vyznačuje sa mäkkou textúrou a hebkosťou. Vyrábajú sa z neho červené rudky.  Bolus je nevyhnutný pre výrobu tzv.polymentu, podkladu pre zlátenie alebo striebrenie  napr. v tabuľových maľbách. Polyment  sa pripravuje zmiešaním tejto hlinky s vodou, glejom a olejom. Slúži aj ako prísada do rôznych tmelov.

    Indická červeň (capuut mortum) je umelo pripravený oxid železitý. Vyznačuje sa veľkou krycou schopnosťou a výdatnosťou. Má veľkú stálosť. Môže sa miešať so všetkými farbami. Má nádych do fialova.

    Anglická červeň je oxid železitý  pripravovaný umelo. Obsahuje veľké množstvo sádry. Má tvrdú textúru a strednú kryciu schopnosť. Na svetle a voči chemikáliám je stála. Je vhodná pre temperu, gvaš a fresku.

    Rumelka (cinóber, vermilion)  je známa už v starovekej Číne, Egypte a Grécku.  Pripravovala sa z ortute a síry. Má výbornú výdatnosť a kryciu schopnosť. Používa sa viac s vodovými a emulznými spojivami než v olejových médiách.

    Karmín  (Košenila) je žiarivo červené farbivo získavané z tiel samičky červca žijúceho na kaktusoch v Mexiku. Pestuje sa aj umelo. Používa sa v akvarely.

    Indický lak (šelak) je prírodné červené farbivo získavané z výlučkov červca lakového žijúce v Indii.  Je rozpustný v alkohole a používa sa v olejových a olejovoživicových médiách.

    Kraplak (morénový lak, alizarín) je prírodné farbivo z koreňov moreny farbiarskej. Ako pigment sa pripravuje zrážaním extraktu kamencom. Je najstálejší zo všetkých organických farbív a vhodný opre všetky techniky. Dnes sa nahrádza syntetickým alizarínom.

    Purpur patril k najvzácnejším farbivám antického sveta. Získaval sa z lastúrnikov vyskytujúcich  sa na pobreží Atlantického oceánu. Je to veľmi stále farbivo.  Je nerozpustný vo väčšine organických rozpúšťadiel. V Byzancii sa používal na prípravu atramentov pre písanie posvätných textov.

    Dračia krv je tmavočervené farbivo získavané z plodov palmy, rastúcej v Ázii. Používala sa do lazúr, hlavne na prípravu zlatej lazúry imitujúcej plátkové zlato.

    Pozzuola sa ťažila ako hlinka pri meste Pozzuola v Taliansku. Má vulkanický pôvod a hodí sa pre všetky maliarske techniky.

    Kadmium červené je pigment s jemnou štruktúrou, mäkkou textúrou a dobrou krycou schopnosťou. V maliarstve sa používa od 20.storočia.

    Šafran je prírodné žltočervené farbivo získavané so sušených kvetov šafránu. Používal sa v knižnej maľbe a v zlatých lazúrach.

     

     

    MODRÉ PIGMENTY

     

     

    Kobalt(smalt) je najstarší zo známych kobaltových pigmentov. V Európe sa v maľbe  používa od 15.stor. Má nízku kryciu schopnosť. Na svetle a vzduchu a v zmesi s inými farbami je stály a použiteľný vo všetkých technikách.  

    Coelinová modrá (blankytná modrá).  Prvý raz bola na trh uvedená od r.1860. Je to stály pigment s jemnou amorfnou štruktúrou, mäkkou textúrou a dobrou krycou schopnosťou. Odoláva alkáliám a kyselinám (používa sa pre tlač bankoviek). Možno ju neobmedzene miešať so všetkými pigmentmi a je vhodná pre všetky techniky.

    Ultramarín prírodný je prášok  s tvrdou textúrou a amorfnou štruktúrou. Jemnejší  pri svetlých druhoch  a hrubší pri tmavých. Získaval sa  drvením prírodného polodrahokamu lazuritu (lapis lazuli). Ako pigment  bol známy už v starovekom Egypte a Strednej Ázii.  Má krásny čistý a intenzívny tón, kvôli ktorému bol obľúbený v gotikre a renesancii. Bol používaný aj  Giottom  pri  freskovej maľbe  chrámu v Asissi či Padove. Bol vzácny a preto i drahší ako zlato. Na svetle je stály.

    Ultramarín umelý je svojim chemickým zložením podobný s prírodným ultramarínom. Vyrába sa od r. 1826.  Surovinou na výrobu ultramarínu je kaolín, kremeň, síra, kremeň a uhlie. Má jemnú štruktúru, mäkkú textúru, vynikajúcu farebnú brilantnosť a dobrú kryciu schopnosť. Z modrého ultramarínu sa vyrába aj fialový ultramarín.

     https://registerkultury.gov.sk/podujatia/obrazok.php?w=640&h=-1&s=f2535.jpg&mac=02da032cfcd32aa780c7097b0d2c1a37087114a3&p=%23ffffff&lefttop=0    Giottove fresky v kaplnke Scrovegniovcov v Padove.   Giotto: Sv.František káže vtákom, Asissi

     

Parížska modrá (pruská modrá) je tmavomodrý prášok  s tvrdou textúrou. Spotrebuje až 75% oleja, s ktorým dobre schne. Má výbornú farbiacu výdatnosť a veľmi veľkú kryciu schopnosť. V pastóznych náteroch je tmavá a v lazúrnych vrstvách sa prejavuje jej farebná intenzita. Nepoužíva sa v technike fresky. Tento pigment objavil r.1704 alchymista Diesbach, ktorý však svoj objav tajil a preto sa jej výroba rozšírila až v 2.pol. 18.storočia.

Azurit (lapis armenius, azurium citramarinum)

Azurit je minerál nachádzajúci sa v mnohých častiach sveta, ako vrchná zoxidovaná časť meďnatých rúd. Azurit je zvyčajne spojený v prírode s malachitom, zeleným zásaditým uhličitanom medi, ktorého výskyt je oveľa hojnejší.  Príležitostne ho začali používať Egypťania, ale bežne sa nepoužíval až  do obdobia kedy sa začal vyrábať synteticky v 17.stor. ako "egyptská modrá". Azurit bol najdôležitejší modrý pigment v európskom maliarstve v priebehu stredoveku a renesancie.  V 18.stor. ho nahrádza výroba pruskej modrej.

 

 Meno "Azurit" pochádza z  perzského slova (lazhward) pre modrú, ktorá v latinskej forme  mala názov lazurium, mení sa na  azurium, až pod dnešné Azure.

   

http://www.webexhibits.org/pigments/indiv/images/azurite_overview.png

  Raphael, Madonna tróniaca s deťmi a svätými

 Azuritovomodrý plášť Panny  na obrázku potemnel kvôli degradácii pigmentu zeleného malachitu, preto  je v súčasnosti plášť sfarbený do zelena.

 

Smalt je modré draselné sklo obsahujúce kobalt použitý medzi 15. a 18. storočia. V Európe sa používanie smaltu umelcami rozšírilo v šestnástom storočí. Smalt bol populárny vďaka svojej nízkej cene a jeho výroba sa stala špecialitou holandských a flámskych dielní v 17. storočí. Smalt rýchlo schne  a dodáva hrúbku glazúram.

 

http://www.webexhibits.org/pigments/indiv/images/smalt_overview.jpg

 Hans Holbein mladší, Sir William Butts, 1540-1543

 Renesanční umelci používali mletý kobalt obsahujúci sklo, smalt aby pridali živosť do svojich obrazov. Portrét sira Williama Buttsa je jedným z prvých obrazov, v ktorých bol smalt nájdených ako pigment.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Voronežská modrá je špeciálny druh modrého pigmentu, ktorý dostal názov podľa pravoslávneho kláštora zo 16.stor. v Rumunskom Voroneži, kde bol aplikovaný vo freskovej výzdobe. Kvôli veľkej optickej stálosti na svetle fresky s voronežskou modrou pretrvali storočia.

 

                       

Voronežský kostolík, detail južnej steny –Jesseho strom

 

 

 

 

 

 

 

 

ZELENÉ PIGMENTY

 

Kobaltová zelená má strednú kryciu schopnosť, malú farbivosť ale vyznačuje sa stálosťou na svetle. Dá sa použiť vo všetkých technikách okrem fresiek.

Chromoxid ohnivý (smaragdová zeleň, parížska zeleň) sa vyznačuje veľkou stálosťou na svetle i vzduchu. Kryje len v pastóznom nátere, pričom stráca svoju farebnosť a prechádza do tmavozeleného tónu. Tento pigment sa riedi bielym pigmentom a v tejto podobe je známy ako permanentná zeleň.

Chromoxid tupý (oxid chromitý) je chemicky pripravený zelený pigment, ktorý má žltozelený odtieň.  Používa sa od r.1862. Má stredne veľké zrno, malú farbivosť, strednú kryciu schopnosť. Je stály na svetle a vzduchu. Spotrebuje asi 30% oleja. Môže sa miešať so všetkými pigmentami.

Zem zelená (česká zem) je to zmes minerálov, ktorá sa dobýva v Čechách. Má malú farbivosť, tvrdú textúru, má lazúrny charakter a preto sa používa hlavne vo vodových spojivách. Žíhaním hnedne.

Medienka je zelenomodrý pigment, ktorý bol obľúbený v knižnej a tabuľovej maľbe v stredoveku.  Jej príprava pôsobením octu na medené plochy sa využívala už v antike. Je to nestály pigment.

Malachitová (horská) zelená je jedovatý pigment, ktorý obsahuje síru a černie. V súčasnosti sa veľmi nepoužíva.

HNEDÉ PIGMENTY

 

Sú  to predovšetkým umbry, prírodné hnedé odtiene okru.

Umbra prírodná je často používaná a obľúbená farba. Pochádza z talianskej umbrie a iných európskych nálezísk. Má stredne veľké zrno, spotrebuje veľké množstvo oleja, má strednú farbivosť a kryciu schopnosť. Na svetle sú stále. Podobné vlastnosti má aj Umbra pálená, ktorá vzniká žíhaním umbry prírodnej.

Kasselská hnedá (van Dyckova hnedá) je tmavohnedá farba, ktorá sa pripravuje z hnedého uhlia. Má dobrú kryciu schopnosť avšak pôsobením svetla bledne.

Umber is a natural mixture of iron and manganese oxides and hydroxides. Umbra je prírodnou zmesou železa a mangánových oxidov a hydroxidov. Used throughout history, it has earthtones from cream to brown depending on the amount of iron and manganese compounds and is totally stable. Používa sa v priebehu dejín, má zemité tóny od krémovej až po hnedú v závislosti na množstve železa a mangánu. It could in two varieties: Vyznačuje sa veľkou stálosťou.